reklama

V krajine zlatého rúna

Nastal čas opustiť Ushghuli a vydať sa z divokých kaukazských vrchov na juh do starých cárskych kúpeľov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Budíme sa do chladného rána a zľahka rozdrkotaný sa snažím zohnať čaj, v lepšom prípade kávu, ktorá by ma trochu zahriala a prebrala. Obloha sa po včerajšku nádherne vyjasnila a hory sa nám v Svanetách odvďačili dokonalým výhľadom, na nebi už zrazu nebol ani mrak. Máme šťastie a tak sa rozhodneme tento moment využiť výstupom na jeden z okolitých kopcov, odkiaľ by sme mohli vidieť miestne štvortisícovky a možno aj najvyšší vrch Svaniet Šchara (5068 m n. m.). Problém nastáva v tom, že by sme sa museli vydať na celodennú túru, na ktorú nemáme čas, keďže už máme pevne stanovený harmonogram a dohodnuté ubytovanie v ďalších častiach Gruzínska. Krátky rozhovor s miestnymi nám ale ponúkne zaujímavé riešenie a my ho s radosťou prijímame. Po raňajkách pre nás prichádzajú tri Mitsubishi Delica, ktorými sa vyvezieme k pravoslávnemu kostolíku ležiacemu vo výške približne 2800 metrov nad morom. Chvíľu si ich prezerám, lebo na Slovensku som zatiaľ takýto model nemal možnosť vidieť, každopádne je to akási cenovo dostupná voľba offroad auta, pričom motor a prevodovka je rovnaká ako v Mitsubishi Pajero. Celé auto je navyše zjavne zdvihnuté, aby dokázalo čo najlepšie slúžiť v lokálnych podmienkach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Kostolík s kaukazským hrebeňom v pozadí
Kostolík s kaukazským hrebeňom v pozadí (zdroj: Martin Majzlan)

Cesta na vrchol vedie cez serpentíny s vysokým prevýšením a to po nespevnenej ceste bez zvodidiel. Vodiči v sebe nezaprú divokú náturu a tak si užívame adrenalínový zážitok, ktorý je opäť doprevádzaný hlasnou hudbou. Tesne pod vrcholom hrebeňa sa náš vodič rozhodne zísť z cesty a začnú sa závody o to, kto bude pri kostolíku prvý. My si to vo veľkom užívame a hecujeme šoféra, aby sme neprehrali. V dobrej nálade vystupujeme z auta a vychutnávame si výhľad na panorámu Veľkého Kaukazu. Pri takýchto momentoch si vždy hovorím, že cestovanie stojí zato.

Výhľad na kaukazské štvortisícovky
Výhľad na kaukazské štvortisícovky (zdroj: Martin Majzlan)

 Čas neúprosne beží a tak sa rýchlo vraciame do Mestie, kde prekladáme batožinu a pokračujeme s naším pôvodným šoférom do lyžiarskeho centra Bakuriani, ktoré sa v minulosti uchádzalo aj o usporiadanie zimných olympijských hier. Postupne opúšťame Veľký Kaukaz a okoliu už prestávajú dominovať hory. Gruzínsko je preslávené vinárstvom, dokonca niektorí historici tvrdia, že prvá vinná réva pochádza práve z južných vrchov Kaukazu. Výskumy dokázali prítomnosť vinárskych sídiel na tomto území, ktoré boli staršie ako 8000 rokov, a pri pohľade z okna skutočne všade navôkol vidieť vinné sady a pasúci sa dobytok. Občas musíme spomaliť alebo aj úplne zastaviť, aby sme sa vyhli stádam, ktoré bez obáv krížia cesty. Miestami je však krajina aj akási smutná, prechádzame okolo opustených priemyselných komplexov, ktoré majú svoju slávu už dávno za sebou. Mnoho budov je v dezolátnom stave a je vidieť, že Gruzínci prežili ťažké obdobie poznačené vojnou s Ruskom. Nezamestnanosť našťastie za posledné roky pomaly klesá a v roku 2019 dosiahla 11,6 %, pričom priemerná mzda bola 355 Eur. Je to paradox a aj veľké nešťastie, pretože oblasť Gruzínska bola v minulosti preslávená obchodom, avšak neustále konflikty, vojny, prepady a nájazdy po stáročia túto krajinu drancovali. Veľmi pekným príkladom o dávno zašlej sláve Gruzíncov je mytologická grécka legenda o Zlatom rúne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Vínne sady
Vínne sady (zdroj: www.bbc.com)

 Pamätám si, kedy som prvýkrát videl film Jáson a Argonauti (Jason and the Argonauts; 2000) ktorý bol stvárnením dobrodružnej cesty Grékov za zlatým rúnom. Bol som ešte na základnej škole a rýchlo sa táto snímka stala jednou z mojich obľúbených. Nikdy som si však nepredstavoval, že sa aj raz dostanem do krajiny, ktorá je s touto legendou tak veľmi spätá. Zlaté rúno sa podľa všetkého nachádzalo na území dnešného mesta Kutaisi, mieste kde sme našu cestu naprieč Gruzínskom začali. A čo to vlastne to zlaté rúno bolo? To je otázka, pri ktorej sa názory odborníkov rozchádzajú. Možností je viacero, ale jedni tvrdia, že išlo o baranie rúno posiate zlatým prachom, ktorý mu dodával zlatú farbu a obrovskú hodnotu. Toto tvrdenie sa opiera o tézu, že v minulosti sa používala ovčia vlna na zachytávanie čiastočiek zlata v zlatonosných riekach a zodpovedala by samotnému popisu rúna zo starej gréckej legendy. Gréci nikdy nemali prírodné geologické podmienky na ťaženie zlata, a preto keď ho chceli vlastniť, tak ho museli zobchodovať alebo sa za nim vydať a zobrať násilím. Druhá téza hovorí, že zlaté rúno nebolo fyzickým artefaktom, ale akýmsi alegorickým stvárnením bohatstva a prosperity, ktoré by chcel dosiahnuť každý národ. Tak či onak, obe možnosti poukazovali na dávnu slávu ľudí žijúcich na tomto území. Spomínaný film sa určite oplatí pozrieť a pre skutočných milovníkov kinematografie existuje aj originálna verzia z roku 1963, ktorá disponuje na danú dobu nevídanými filmovými efektmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Zlaté rúno, podľa legendy bolo umiestnené na dubovom dreve
Zlaté rúno, podľa legendy bolo umiestnené na dubovom dreve (zdroj: greekmythology.wiki.com)

 Viac ako 8 hodinová cesta nás celkom unavila a tak sa večer zrelaxujeme v hotelovom bazéne. Pod pojmom bazén si nepredstavujte luxusné SPA so saunami, ale pekne studenú vodu, do ktorej sme sa chvíľu odhodlávali skočiť. Prišli sme mimo sezóny a tak sa niet čomu diviť. Riešenie opäť nachádzame vo fľaške domácej čače, ktorá zahreje telo i dušu a po chvíli nám ani 14-stupňová voda nepríde až tak studená.

 Ďalší deň sa presúvame do historického kúpeľného mestečka Borjomi, známeho svojimi minerálnymi prameňmi a presláveného exportnou minerálnou vodou s rovnakým názvom. Aj keď u nás nie je táto značka minerálnej vody taká známa, staršie generácie si ju určite pamätajú. Ešte za čias socializmu patrila k veľmi vyhľadávaným nápojom a to najmä v krajinách Sovietskeho zväzu. Vďaka svojmu silnému minerálnemu zloženiu dokáže pomáhať pri liečbe tráviacich problémov, problémov s pečenou, obličkami, črevami alebo močovými cestami. Výskumy ukázali, že miestne pramene boli využívané už pred viac ako tisíc rokmi a to najmä ako kúpele. Neskôr upadli do zabudnutia a až v 19. storočí boli znovuobjavené vojenským regimentom ruských granátnikov. Potom, čo bola o niekoľko rokov neskôr vykonaná analýza zloženia vody v Petrohrade a Moskve, nastal silný rozmach a budovanie kúpeľov, palácov či fabriky na fľaškovanie minerálnej vody. Verili by ste, že sa každá fľaška Borjomi vyrábala ručne až do roku 1950? Dnes ju môžu ochutnať ľudia vo viac ako 40-tich krajinách sveta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kaplnka v ktorej sme si načerpali minerálnu vodu
Kaplnka v ktorej sme si načerpali minerálnu vodu (zdroj: www.calypso-tr.ge)

 Kúpeľný komplex Borjomi a jeho priľahlý národný park pôsobia, až na pár gýčových atrakcií pre deti, veľmi príjemným historickým dojmom. Nachádza sa tu množstvo pôvodných a pekne zrekonštruovaných budov, ktoré vo veľkej miere slúžia ako ubytovacie zariadenia či reštaurácie. Cez mestečko tečie menšia rieka Mtkvari, ktorá dotvára jeho kúpeľný nádych. V parku sa nachádza aj lanovka, ktorá bola síce v roku 2005 zrekonštruovaná, ale zachovala si historický sovietsky vzhľad. Pokiaľ sa ňou vyveziete, otvorí sa vám veľmi pekný výhľad na mestečko a okolité hory či lesy. Ako sa prechádzam parkom, tak sa nedokážem ubrániť dojmu, že svoju hlavnú slávu má už akoby Borjomi za sebou. Ľudí je tu málo a všetko mi príde také opustené. Myslím, že by si toto historické miesto zaslúžilo viac pozornosti a určite má čo turistom ponúknuť. S kamarátmi využívame príležitosť a kúpeme sa v otvorených bazénoch s minerálnou vodou. Skvele si to užívam a skutočne sa cítim po pár dňoch opäť zrelaxovaný. Cestou späť cez park ma ešte ako milovníka kávy upúta miestny stánok s tureckou kávou vyrábanou tradičným spôsobom v piesku. Môžem povedať, že bola naozaj výborná, a hlavne chuťovo úplne iná ako tie, na ktoré som zvyknutý doma. Aby ste si vedeli predstaviť ako sa taká turecká káva vyrába na horúcom piesku, prikladám odkaz na svoje video. Osviežený kávou dobieham zvyšok skupiny, ktorá už nastupuje späť do autobusu, aby sme sa mohli vydať na našej ceste ďalej a to do Osmanskej pevnosti Rabati. Tento deň bude ešte dlhý, ale zažijeme veľa ďalších pekných momentov.

PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj nový instagramový profil:

Instagram Martin Majzlan

Pamätná socha v Borjomi
Pamätná socha v Borjomi (zdroj: Martin Majzlan)
Martin Majzlan

Martin Majzlan

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  429x

Som človek, ktorý by rád precestoval celý svet a spoznal ho taký aký skutočne je. Rád športujem, rád jem a nedokážem oddychovať. Stále musím niečo robiť, zamýšlať sa, hľadať, objavovať a niekedy mám pocit, že mi jeden život stačiť nebude. Preto sa snažím nestrácať čas a využiť ho tak dobre ako len viem. Zoznam autorových rubrík:  GruzínskoAfrikaEurópa - štáty EÚKirgizskoMaldivySlovenskoUzbekistanJordánskoNepálNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu