Po návšteve miestnej základnej školy v okolí mestečka Rundu sa poberáme ďalej smerom na juhozápad do Grootfontein. Tu navštívime historickú nemeckú pevnosť, ktorá v dnešnej dobe slúži ako súkromná škola pre deti potomkov kolonialistov. Ten kontrast je neuveriteľný, pár hodín dozadu sme rozdávali učebné pomôcky a sladkosti v škole, kde si deti museli ťahať vodu zo studne pomocou ručnej pumpy a zrazu sa nachádzame v zariadení, aké by sme na Slovensku ťažko hľadali. Deti miestnej smotánky sa preháňajú po peknom areáli súkromnej školy a užívajú si karneval alebo inú slávnosť. Všetkého je tu prebytok a všade je cítiť spokojnosť a bezstarostnosť. Opäť sa raz presviedčam, že spravodlivosť na tomto svete asi neexistuje.
Takéto sociálne rozdiely sú citeľné najmä vo väčších afrických mestách. Pekným príkladom je Kapské mesto, kde máte priamo pod Stolovou horou moderné štvrte pre bohatých. Nádherné parky, kde si šťastné rodinky cez víkendy robia barbeque párty a užívajú život. Chvíľami máte dojem, že sa nachádzate v parkoch v Sydney, krásne miesta s výhľadmi priamo na zátoku a prístav. Avšak na rozdiel od Sydney sa na okraji Kapského mesta nachádza najväčší slum v Afrike – Khayelitsha, v ktorom oficiálne žije 400 000 obyvateľov a neoficiálne je to približne tri krát toľko, pričom veľké množstvo ľudí tam nemá ani prístup k toaletám. Skúste si len predstaviť slum, ktorý je veľký ako Bratislava.
Miestnej starej žene zaplatíme za vstup a prechádzame malou pevnosťou, ktorá slúži aj ako múzeum s výstavou artefaktov z obdobia kolonializmu. Nachádzajú sa tu staré stroje, fotografie pôvodných obyvateľov a rôzne artefakty pripomínajúce históriu a obdobie útlaku miestnych kmeňov.
Veľa ľudí si myslí, že koncentračné tábory vznikli počas druhej svetovej vojny. Skutočnosť je však taká, že s myšlienkou koncentračných táborov prišli medzi prvými Briti a to na území Juhoafrickej republiky už koncom 19. storočia počas Búrskych vojen. Tieto tábory však neboli pôvodne určené na vyhladzovanie etnických skupín či národov, ale skôr na ich umiestnenie pre lepšiu kontrolu. Vyhladzovanie začali systematicky praktizovať až Nemci v Juhozápadnej Afrike (územie dnešnej Namíbie) voči pôvodným kmeňom Nama a Herero. Po zatvorení do koncentračných táborov ich nechali bez jedla a vody na pospas smrti. Desaťtisíce ľudí tak zomrelo na smäd alebo podvýživu pod náporom silného slnka.
Dostávame na vrchol pevnosti, kde na strážnej veži vztyčujeme slovenskú vlajku. Prechádzame si zvyšok expozície a pripravujeme sa na ďalší presun smerom za najväčším meteoritom na svete Hoba. Schádzame z asfaltovej cesty a začíname sa opäť predierať cez neprajnú kombináciu prachu, piesku a kameňa. Čím viac sa blížime k nášmu cieľu, tým viac vo mne stúpa zvedavosť, pretože meteorit takýchto rozmerov som ešte nemal možnosť vidieť. Zastavíme a prechádzame menším lesíkom tvoreným suchými stromami, ktoré sa dokázali prispôsobiť miestnym podmienkam. Prichádzame do akéhosi umelo vytvoreného amfiteátra, v strede ktorého sa nachádza náš dnešný cieľ.„ V duchu som si ťa teda predstavoval väčší”, pošomrem si, ale sklamaný som nebol. Rýchlo vyliezame na meteorit a robíme si pamätné fotky.
V čase dopadu na Zem mal meteorit Hoba približne 66 ton, pričom dnes je jeho váha o takmer 10 % menšia. Podpísal sa na ňom vplyv turizmu a zlodejov, ktorí si z neho postupne kradli menšie kúsky. Zaujímavosťou je, že ho náhodne našiel majiteľ farmy v 20 rokoch minulého storočia pri orbe, keď mu stroj zavadil o čosi veľké kovové v zemi. Pri skúmaní vedci zistili, že sa jedná o meteorit skladajúci sa primárne zo železa, z menšej časti z niklu a iných kovov, pričom keby bol ešte trochu rozmernejší, tak by v atmorsfére nabral takú rýchlosť, ktorá by ho pri dopade na zem roztrhala na viacero kusov. Aj to je jeden z dôvodov prečo je to najväčší celistvý meteorit na svete a pravdepodobne ním aj naveky zostane. Maximálne tak k nemu môže pribudnúť meteorit obdobných rozmerov. Práve rozmery a váha sú dôvodom prečo ešte stále nebol presunutý do múzea. Namiesto presunu sa tak vláda rozhodla na mieste jeho dopadu vytvoriť park a samotný meteorit vyhlásiť za národnú pamiatku. Hlavným dôvodom bola jeho ochrana pred vandalmi a zachovanie pre ďalšie generácie.
Na mieste sa mi podarí kúpiť pár pekných minerálov a opäť sa presúvame tou neprajnou cestou. Celý kamión sa trasie a vibruje, okná búchajú. Je zázrak, že sa nič nerozbije. Konečne sa dostávame späť na asfaltovú cestu a pokračujeme ďalej, až nakoniec v podvečer prichádzame do mesta Tsumeb. Na moje počudovanie je mestečko veľmi príjemné a je z neho cítiť európsky štýl, ktorému dominuje starý drevený kostolík, stojaci neďaleko pekného parku.
Návšteva najväčšieho celistvého meteoritu na svete bola zaujímavým zážitkom, ale nemusí byť nevyhnutne na vašom cestovateľskom bucket liste. Pokiaľ budete prechádzať Namíbiou a budete mať cestu okolo, tak sa pri ňom zastavte, ale pripravte sa na masáž, ktorú vám dopraje miestna prašná a hrboľatá cesta.
