reklama

Stretnutie s kmeňom Himba

Sú Himbovia naozaj takí, ako sa o nich píše v cestopisoch? Táto otázka mi bežala hlavou pri ceste severozápadom Namíbie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Ženy z kmeňa Himba
Ženy z kmeňa Himba (zdroj: Andrej Meszároš)

Prechádzame najsevernejšou časťou Namíbie takmer paralelne s hranicami s Angolou, ktorá je miestami vzdialená na menej ako 2,5 kilometra. Plynulo po asfaltovej ceste mierime do jednej z jej najsuchších obývaných častí. Cieľ dnešného dňa je jasný, návšteva kmeňa Himba.

 Staroveký kmeň Himba je povestný svojím pôvodným štýlom života a ikonickým spôsobom obliekania a vzhľadu. Pokiaľ by sme ich mali sociálne zaradiť v rámci afrických spoločenských skupín, tak sú jednou z vetiev veľkého kmeňa Hererov, ktorá sa rozhodla ísť vlastnou cestou. Živia sa pasením dobytka, najmä kôz, pričom ich spôsob žitia čiastočne pripomína život kočovných kmeňov. Zaujímavosťou je, že ženy vykonávajú väčšinu ťažkej práce, ako je nosenie vody, stavanie domov či dojenie dobytka. Muži sa skôr starajú o politické a spirituálne úlohy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Krajina je veľmi pustá a suchá, pričom sa od miestnych dozvedáme, že tento rok tu ešte nepršalo, a to bol už september. Cítime to všade naokolo nás, krajina suchom trpela. Vlhkosť vzduchu je taká nízka, že aj keď je veľmi teplo, tak nemáme pocit úkrutného potenia. Suchý vzduch akoby nasal každú kvapku vlahy. Vyzdvihujeme miestnu sprievodkyňu Moniku, ktorá vie po anglicky a hovorí aj starým dialektom kmeňu Herera nazývaným Otjihimba. Bez nej by sme sa ku kmeňu nedostali a určite by sme sa nedokázali ani dorozumieť, keďže Himbovia sa aj v dnešnej dobe snažia držať v izolácií. Priznám sa, že na tento deň som sa veľmi tešil a som plný očakávaní. Monika nám vysvetlí, že je dobrým zvykom priniesť kmeňu dar, pričom najhodnotnejším darom sú potraviny. Zastavujeme v meste Opuwo a ja dostávam za úlohu vybehnúť do obchodu a spraviť nákup. Okamžite sa ocitáme v pozornosti miestnych, na ulici je všade prítomná chudoba. Keďže sa nachádzame v tesnej blízkosti angloských hraníc, tak tu okrem miestnych Hererov stretávame aj angolských utečencov, poprípade utečencov z krajín centrálnej Afriky. Monika kráča so mnou a ja mam zvláštny pocit, akoby boli všetky oči domácich na mne. Veľmi ma pobavili miestne ženy z kmeňa Hererov, ktoré sú známe tým, že sa obliekajú do šiat v štýle 18 teho storočia. Je to akoby ste sa vrátili v čase, niečo neuveriteľné. Deti chodia poväčšinou otrhané, zaprášené a mnohokrát bosé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Chudobný chlapec z mestečka Opuwo
Chudobný chlapec z mestečka Opuwo (zdroj: Andrej Meszároš)

Keď sa s Monikou blížime k obchodu, stretávame kričiaceho muža, ktorého ďalší traja ľudia držia opretého o kapotu starej dodávky. Kričí, plače, miestami prosí, aby ho pustili. Je to miestny zlodej, ktorého práve prichytili pri čine. Priznám sa, že som ešte nikdy nevidel muža tak veľmi kričať a plakať, až mi mráz behal po chrbte. Vedel čo ho čaká a ja si v duchu hovorím, že väzenie v tejto časti sveta bude úplne iné peklo ako tie naše. Na druhú stranu, keď vidím chudobu, ktorá je všade naokolo, tak je mi jasné, že hlad dokáže byť veľmi silná motivácia ku krádeži. Rýchlo nakupujem všetko potrebné, olej, múku, vrece ryže a najmä korenie, ktorému sa vraj Himbovia najviac tešia. Keď stojím pri pokladni, zrazu začujem akési mľaskanie. Otočím sa a vidím dvoch Afričanov mľaskajúcich na seba. Ihneď si spomeniem na film Bohovia sa museli zblázniť a veľmi ma to poteší, v duchu sa na ich konverzácií smejem a snažím sa ich nenápadne pozorovať. Teda aspoň tak nenápadne ako to dokáže jediný beloch v supermarkete plnom černochov hlboko v Afrike. Platím a vraciam sa s potravinami a Monikou späť za našou skupinou. Na ulici je rušno a tak rýchlo nakladáme potraviny do nášho terénneho autobusu, kde je veľmi dobrá nálada. Všetkých náramne bavia módne kreácie miestnych postarších žien. Sem tam sa nám podarí zahliadnúť aj prvé himbky, ktoré sú zvážané na korbe áut z osád do mesta nakúpiť nevyhnutné potraviny. Konečne vyrážame ďalej a ja stále rozmýšľam nad mľaskavým rozhovorom v supermarkete. Mľaskavá fonetika je typická pre jazyky z rodiny Khoisan, ktorými hovoria krováci alebo aj časti jazykov rodiny Bantu ako sú Zullu alebo Xhosa. Každopádne ja ako mľaskací laik to nemám šancu rozoznať a tak sa kochám pohľadmi z okna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Prislušníčky kmeňa Herera
Prislušníčky kmeňa Herera (zdroj: Daniel Gurňák)

Autobus sa opäť trasie nad nánosmi prachu, ktoré ledva pripomínajú cestu. Tu nám ani moderné mapy príliš nepomôžu a tak Monika a vedúci výpravy Laco, profesor geografie a bývalý výsadkár, navigujú vodiča po spustnutých cestách, ktoré vedú vyprahnutým údolím. Približne po pol hodine zazrieme v diaľke malú osadu a všetci spozornieme. S kamarátom Tomášom sa na seba pozrieme, ale nepovieme vôbec nič. Tušíme, že sa pomaly blížime k cieľu. Pravda je taká, že neviem úplne presne čo mám čakať. O Himboch som čo to prečítal, ale stretnúť ich naživo je predsa len niečo iné. Monika nám dáva posledné inštrukcie a pomaly, v kľude vystupujeme z autobusu. Prvé čo človeka okamžite upúta je veľmi silná aróma šíriaca sa vzduchom. Keď zavriete oči, tak máte pocit, akoby ste stáli uprostred udiarne, všetko voní po dyme a údenom mäse. Prichádzame k Himbám s deťmi, ktoré sedia jedna vedľa druhej pod jednoduchým dreveným prístreškom, pripomínajúcom náš altánok a schovávajú sa pred slnkom. Naša sprievodkyňa im povie pár slov, ale ja ich konverzáciu ani nevnímam, tak veľmi som zaujatý vzhľadom miestnych. Všetci sa navzájom premeriavame pohľadmi, pričom na oboch stranách padajú úsmevy. Zaujímavé je, že v celej osade nie je ani jeden muž, samé ženy rôznych vekových kategórií a deti. Muži sú s dobytkom na pastvinách, aj keď naozaj neviem, kde sa v tomto suchom prostredí dokážu zvieratá pásť. Sem tam je v okolí vidieť suchý krík alebo strom. Podmienky na život sú tu mimoriadne ťažké, ale domáci sa im po celé stáročia dokázali prispôsobovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Žena z kmeňa Himba s čelenkou erembe na hlave
Žena z kmeňa Himba s čelenkou erembe na hlave (zdroj: Andrej Meszároš)

Keď sa pozriete na príslušníka kmeňa Himba, tak Vás okamžite upúta niekoľko vecí. Vlasy, pleť, kožené časti oblečenia, rôzne náramky a prívesky. Úžasné je, že aj keď sú Himbovia sporoodetí, tak všetko na ich tele o niečom vypovedá. Preto keď sa navzájom stretnú, tak vedia rozoznať kto ma koľko detí, približný vek ale aj postavenie v rámci kmeňa. Žijú v demokratických skupinách, bez náčelníka alebo vodcu, pričom je bežné, že muž má dve alebo viac žien. Najvýraznejším prvkom sú vlasy, ktoré symbolizujú vek a spoločenské postavenie. Ženy si ich natierajú okrom a zapletajú, pričom si vytvárajú akési vrkoče. Ich jedinečný vzhľad potom pripomína predátora zo série filmov režiséra Johna McTiernana, len ich tvár je samozrejme omnoho krajšia. Okrom, ktorý zmiešajú so zvieracím tukom a rôznymi bylinkami si natierajú celé telo a chránia sa tak proti vplyvu slnka. To je aj dôvod, prečo ich pleť má oranžovú a miestami až červenú farbu. Len pre porovnanie, mladé dievčatá nosia zvyčajne dva vrkoče, takzvané ozondanto, ktoré si zvyknú zapletať smerom dopredu. Staršie dievčatá už majú vrkočov viac, sú zapletané spolu s okrovou zmesou a visia im okolo celej hlavy. Keď dievča dovŕši pubertu, v kmeni sa uskutoční obrad, ktorý sa volá ekori, a dostane koženú čelenku mnohokrát zdobenú rôznymi železnými korálkami. Táto čelenka pripomína listy stromu, ktoré sú zvyčajne tri a umiestnené v jej prednej časti. Potom čo má žena prvé dieťa, tak nahradí čelenku ekori čelenka erembe vyrobená z kože z hlavy kozy. Táto koža je na čelenke umiestnená zvyčajne v dvoch radoch a má vlnitý tvar. Ženy kmeňa Himba chodia od pol pása nahor nahé, ale pri rôznych príležitostiach nosia aj ťažké kožené vesty s príveskami a ďalšou bižutériou. Bežné je nosenie veľkého množstva náramkov nielen na rukách, ale aj na nohách. Typickým je nosenie náhrdelníka z bielej mušle visiacej na hrudi, takzvané ohumbo.

Dievča v predu napravo s dvoma vrkočmi ozondanto
Dievča v predu napravo s dvoma vrkočmi ozondanto (zdroj: Andrej Meszároš)

O Himboch a ich kultúre by sa dala napísať celá kniha. Pri našom stretnutí si však všímam tri veci, ktoré som v žiadnej literatúre nenašiel. Pri tom ako nám Monika vysvetľuje miestne zvyky si uvedomujem, že Himbkám sa ako muži páčime, najviac sa im ale pozdávajú najvyšší členovia našej expedície Roman a Peťo, za čo si ich aj poriadne doberáme. Veľmi zvláštny pocit nastáva pri komunikácii. Himbovia totiž vôbec negestikulujú. Keď medzi sebou rozprávajú, vôbec nepoužívajú ruky tak ako je to u nás bežné. Tie im voľne visia pri tele. Ďalšiu zaujímavosť sa dozvedáme, keď príde na rad téma hygieny. V okolí je extrémny nedostatok vody a tak všetci pozorne počúvame prednášku, ako sa Himbovia čistia. Himbovia sa nekúpu, nesprchujú, ale dymia! Všetci sa na seba neveriacky pozrieme a vtedy si uvedomím, prečo je všade naokolo silne cítiť dym. Po chvíli sme svedkami názornej ukážky a jedna Himbka zapaľuje kahanček, ktorý začne silne dymiť. Následne si dymom z kahančeka prechádza celé telo a čistí sa. Je to zábavné stretnutie a tak isto ako sú Himbovia zaujímaví pre nás, tak sme aj my atrakcia pre nich. Veľmi zvláštny moment nastáva, keď náš vedúci expedície Laco vytiahne sklenenú guľu, cez ktorú chce spraviť záber fotoaparátom. Okamžite všetci Himbovia spozornejú a evidentne sa zľaknú. Tento moment zaskočí aj mňa a rýchlo si opäť uvedomujem rozdiel medzi našími kultúrami. Monika okamžite vysvetlí Himbom, že sa nemusia ničoho báť a Laco radšej guľu schováva. Situácia sa vracia do normálu a opäť sa objavujú úsmevy.

Dve ženy z kmeňa Himba pred príbytkom
Dve ženy z kmeňa Himba pred príbytkom (zdroj: Martin Majzlan)

Realita vs očakávanie

Očakávania sme mali všetci veľmi veľké. Čakali sme kmeň, ktorý sa stále živí pôvodnym spôsobom života a skrýva pred zvyškom sveta. Musím povedať, že Himbovia boli naozaj autentickí, ale je cítiť, že aj k nim sa už pomaly dostáva civilizácia. Ako príklad môžem uviesť to, že kmeň Himbov je známy aj tým, že neprikladá peniazom žiadnu hodnotu, nie sú majetní a bohatstvo sa meria veľkosťou stáda. Pri našej rozlúčke s dedinou nám však ponúkli na predaj rôzne predmety, ktoré vyrobili. To je na jednu stranu skvelé, lebo som si mohol domov priniesť niečo čo je naozaj unikátne, ale na druhú stranu aj oni pochopili, že pokiaľ majú aspoň nejaké peniaze, tak si môžu niektoré potrebné veci kúpiť. Nemyslím tým mobil najnovšej generácie, ale napríklad potraviny a určité nástroje, ktoré im pomôžu prežiť. Pri odchode si kladiem dve otázky. Je to tým extrémnym suchom a každoročne sa zhoršujúcimi podmienkami na život, že aj Himbovia upúšťajú od starovekého spôsobu života? Keby sme našim terénnym autobusom zašli hlbšie na ich územie, našli by sme ešte osadu, ktorá žije ako v desiatom storočí? Táto otázka ostáva nezodpovedaná, užívam si natriasanie autobusu na prašnej ceste a už sa teším čo nám prinesú ďalšie dni našej expedície.

Hádanka na záver

Na záver som si pre Vás pripravil malú hádanku. Vaše tipy píšte do komentárov. Správnu odpoveď sa dozviete v ďalšom blogu a kto uhádne vyhráva dobrý pocit, že uhádol.

Na čo slúži tento predmet, ktorý som si doniesol od Himbov?

Čo by to mohlo byť?
Čo by to mohlo byť? (zdroj: Martin Majzlan)
Hádanka
Hádanka (zdroj: Martin Majzlan)
Martin Majzlan

Martin Majzlan

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  429x

Som človek, ktorý by rád precestoval celý svet a spoznal ho taký aký skutočne je. Rád športujem, rád jem a nedokážem oddychovať. Stále musím niečo robiť, zamýšlať sa, hľadať, objavovať a niekedy mám pocit, že mi jeden život stačiť nebude. Preto sa snažím nestrácať čas a využiť ho tak dobre ako len viem. Zoznam autorových rubrík:  GruzínskoAfrikaEurópa - štáty EÚKirgizskoMaldivySlovenskoUzbekistanJordánskoNepálNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu